Údel staroby! Prichádza znenazdajky, postupne, nabaľuje sa rôčik za rôčikom. Hlavu kloníš, nechceš, no iné ti nezostáva. Myseľ jasná, srdce mladé, myšlienky skúsené. Len telo- schránka pozemská, chátra. Je predurčené vrátiť sa na začiatok. Niet cesty späť. Už nikto nepotrebuje tvoje rady. Ani deti, ani vnúčatá. Komu sa prihovoríš, koho poučíš? Nikto nechce, každý sa tvári, že vie, každý sa hrá na svojom vlastnom smetisku. Kde je úsmev, milé slovo, kam sa podela nezištnosť? Zmenil sa svet, zmenila si sa ty? Už tam nestojí! Babka, čierny pes a ani čierny kocúr, vytratili sa ticho a navždy! Vypadol článok reťaze. Pretrhlo sa spojenie. Tvoja jediná a posledná kamarátka je už dva roky preč!Zostala si sama a jediná. Niet rovesníkov, niet sa s kým porozprávať. Je mi smutno, keď ťa tam vidím postávať. Pripomínaš mi niekoho, koho som stratil. Osobu, človeka, ktorého som miloval. Máš jej oči, úsmev, vyžaruje z teba sila. Si sama a posledná! Z našej ulice vymizol život, spontánnosť... Si posledný mohykán, posledná svojho rodu na našej ulici.Naši prarodičia postupne odchádzajú a nemá ich kto nahradiť. Je to škoda, smutné pre nás. Strácame niečo, čo nedokážeme nikdy doceniť. Prečo sa zatvárame v domoch, prečo staviame ploty, prečo spolu prestávame komunikovať? Trháme v sebe putá, ktoré sa nám už asi nepodarí obnoviť. Je ticho!Ulica pustá.Rodičia sú skrytí za vysokými múrmi svojich hradov.Deti zabudli na čerstvý vzduch a radšej „chatujú“ na počítačoch. Inkognito a bez osobného kontaktu.Už len Ty, babička, si sama a jediná. Stojíš pred svojím starým domom a čakáš kto sa pristaví...
Babička je už sama
Cítiš samotu. Už tam nie je nik, iba ty! Pozeráš dookola, a nikto nevychádza, nikto nekričí, nikto nepozdraví,... nemá sa kto pristaviť. Natáčaš tvár k slnku a ... ticho plačeš.