Úsmev ženy, budúcej mamičky

Autor: Miroslav Bulejčík | 30.12.2010 o 13:02 | Karma článku: 24,87 | Prečítané:  6205x

Poznáte to, je deň blbec. Všetkého, čoho sa dotknete, sa v tento deň pokazí. A možno i nie...

Bol som objednaný k lekárke na rutinné vyšetrenie. Ale už prebudenie ma riadne vytočilo. Rozbil som svoju obľúbenú šálku. Auto nenaštartovalo, tak som musel ísť MHD. V autobuse bol revízor, a každá zastávka, sa ktovie prečo, nekonečne predlžovala. No a na poliklinike v Nitre zaviedli nové otváracie hodiny a tak o 6.45 bola zatvorená. K mojej spokojnosti bolo chladno a asi dvadsať dedkov a babičiek, ktorí „stepovali“ predo dvermi. Svorne nadávali a dušovali sa, že za „socíku“ by sa to nemohlo stať! V duchu som sa upokojoval, a čakal, až odbije 7.00 hod. a recepčné nás vpustia dnu. Rezignovane som sa po pol hodinovej registrácii dostal na rad, kde mi povedali, že som vôbec nemusel čakať v rade, a poslali ma na prvé poschodie, kde sa proces zopakoval, a úspešne ma poslali k dverám mojej ošetrujúcej lekárky s tým, že príde asi o dve hodiny. Absolútne „napálený“ som si sadol predo dvere a rozmýšľal, o „stratenom“ čase. Naokolo mňa boli samí dôchodcovia a sedem žien v rozpätí od cca. dvadsať až tridsaťpäť rokov. Čo ma zaujalo, bol strach, napätie, ktoré priam vyžarovalo z tváre každej ženy. Nakoľko som sedel dosť ďaleko, netušil som, k akému odborníkovi idú. V tom sa otvorili dvere a vyšla z nich žena, okolo tridsiatky. Všetky pohľady okolo sediacich kolegýň sa na ňu sústredene upriamili. Žena sa tajomne a záhadne usmievala. Kývla a dnu vkročila ďalšia. Všetko prebehlo bez slov. Napätie, ktoré panovalo predtým, poľavilo. Po desiatich minútach vyšla mladá, asi dvadsať ročná slečna. Vysmiata od ucha k uchu. Hladila si brucho a nežne, priam noblesne sa niesla zo dverí. Nedalo mi to, ten úsmev ma zasiahol. Bolo to, ako keby sa vás dotkla ruka vašej mamičky, nežne vás pohladila po líci, spokojní ste zavreli oči. Nechali ste sa unášať pocitom bezpečia. Vedeli ste, že sa vám nič nemôže stať! Bol som tak zvedavý! Ako je možné, že to napätie, čo bolo nazačiatku, pominulo. Prisadol som si bližšie, a čakal. Dvere sa pomaly otvorili a vyšla z nich žena. Jemne sa usmievala a s citom si pohládzala svoje bruško. V rukách držala, fotografie svojho bábätka. Všetky ženy boli tehotné a každá z nich čakala na svoje sono. Ženy, budúce mamičky sa striedali každých desať minút. A ich úsmev zaplavoval celú čakáreň. Už som nebol nervózny. Ako omámený som čakal na ďalšiu dávku úsmevu. A tá nenechala na seba dlho čakať. Zmena, predtým a potom, bola očividná. Každá mladá mamička, sa informáciou o rastúcom živote vo svojom vnútri zmenila. Na tvári sa jej rozhostil pokoj, láska a viera, že sa rodí niečo výnimočné. Že dáva život svojmu bábätku! Páni, poviem vám, toto musíte zažiť! Musíte vidieť svoje manželky, snúbenice, partnerky, ako sa rozjasnieva ich tvár. Pre tento okamih sa oplatí žiť. Je to okamih, kedy sa rodí nový život, život našich detí! Vy taktiež musíte byť pritom a držať ich za ruku! Prajem vám, aby sa i vás dotkol tento úžasný pocit!
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Jankovská priznala vzťah s Kočnerom. Spomína aj Fica

Neskôr chce vypovedať o Bödörovi, aj Zoroslavovi Kollárovi.


Už ste čítali?